moods33

Začína úplne bežný deň...

...koľký krát som sa už takto zobudil a opäť zabudol, že práve tento deň mám možnosť všetko zmeniť?
Koľký krát som sám seba presvedčil o tom, že je lepšie ešte tento deň zotrvať vo vyjazdených koľajách a nachádzať slasť v tom čo ma po kvapkách napĺňa jedom?
...kráčam ulicami Starého mesta a nehlučne kričím : „Prečo mi neprichádza odpoveď? Prečo musím bojovať sám? Prečo to neuchopiteľné, o ktorom zaručene viem, že to existuje a že len TO je tá správna cesta, prečo je to tak krehké, tak bojazlivé, tak nevtieravo sa núkajúce, ale napriek tomu sa strácajúce?“
...blížim sa k starému pánovi hrajúcemu na husliach obvyklý repertoár stárnucich melódií a v myšlienkach sa opäť pýtam : „Prečo som v tom sám? Prečo je to všetko na mojich pleciach? Prečo?“
...a zrazu ticho...aká úbohá sebaľútosť...potom pocit kľudu a šťastia a v diaľke počujem tóny obľubenej piesne môjho otca...môjho už nežijúceho otca. Znie z huslí starého pána, ktorý nepochopiteľne zmenil svoj každodenný hudobný scenár...
...pozriem na oblohu a blažene sa usmievam...zimomriavky...hlboko sa nadýchnem a s výdychom sa pre tú chvílku zbavujem obmedzujúcich konštrukcií môjho tak drahého ega...
Začína úplne bežný deň?