moods33

Stalo sa to 18.9. v nedeľu ráno o 7:30 otec vstal a išiel ešte v pyžame
na WC...

O chvíľu mama počula divný zvuk..akoby hrdelný výkrik. Najprv si myslela
že to bol môj brat, že sa mu niečo snívalo alebo tak. Ale keď vstala a uvidela brata ako sa tiež zarazil, že čo je to za zvuk..obaja vedeli že to bol otec. Otvorili toaletu a videli otca nevládneho sedieť opretého o bočnú stenu...vytiahli ho do predsiene a ešte stále si neuvedomovali, že je koniec.

Potom ako ho vytiahli tak sa ešte 2x akoby nadýchol (ale to už boli len
posledné reakcie mŕtveho tela)Pod ich bytom býva jeden lekár, toho mama
hneď utekala volať o pomoc...spoločne mu potom dávali masáž srdca a umelé dýchanie. Medzitým zavolali RZP ..tí prišli, ale si predstav, že bez lekára !!! Len stáli a pozerali sa..zmerali mu EKG a konštatovali smrť...brat im hovoril nech mu dajú tie kovové platne , ale dostal odpoveď: „Že to oni nemôžu, že to môže len lekár...ale to je zas iná kapitola.

Bol to na 99,9% rozsiahli infarkt a zrejme by mu už nepomohlo nič.
Zomrel. Brat mi zavolal do Prievidze asi 20 minút po tom. Spal som ešte -prišiel ma zobudiť svokor : „Robo, máš telefón, volá tvoj brat...“

Hneď som vedel, že to bude niečo vážne, brat mi nikdy do Prievidze nevolá, nie to ráno. Keď mi to hovoril, ticho kľudne som si to vypočul a povedal, že hneď ideme do Bratislavy. Nastal mi v hlave totálny vnútorný stres.....neplakal som, ale bolo to len tým že som to potláčal...tiekli mi slzy ale nebol to uvoľňujúci plač...Cestou do Bratislavy som v kuse rozmýšľal nad tým, že môj vzťah s otcom ostal akoby nedokončený...

Vieš, môj otec bol človek čo "nevedel vyjadriť lásku. Myslím v takom
verbálnom čí fyzickom prejave. Nikdy nás neobjal alebo nepovedal, že nás
má rád...Asi to súviselo s tým, že to tak bolo v jeho rodine kde vyrastal. No skrátka- bol taký. To, že nás mal rád a miloval svoje deti a
svoju ženu, to bolo vidieť z toho, že by pre nás urobil všetko na
svete, ale ten citový prejav akoby chýbal. Samozrejme, že aj my s
bratom sme tým pádom také prejavy smerom k otcovi nemali...a keď sa nad
tým teraz zamyslím - dosť často som nad tým premýšľal už za jeho
života, že čo nám bráni sa len tak od srdca objať a povedať si že sa
mame radi...ale vieš ako to býva, človek to utlčie hneď v zárodku a
povie si : "Čo som šibnutý, robiť to čo som nerobil celý doterajší život?"

Možno posledné roky, čim bol otec starší, tým viac ho trápilo to, že ten
cit k nám a k mame dostatočne nedával najavo. Pamätám si na maminu
60-ku, ktorú sme oslavovali asi pred mesiacom a tam si vybavujem ako sa
občas na mňa a na brata pozrel a v tom pohľade bolo vidieť, že je na nás hrdý....ale viac nič. Možno čakal že ja (brat) vyvinieme aktivitu ako prvý...ale nestalo sa tak...

...to boli myšlienky čo ma trápili asi najviac, že už ho nestihnem
objať a povedať mu to, že som ho naozaj miloval...ako človeka čo mi dal
život..čo ma vychoval....

Keď sme prišli k našim domov, bolo to o pohľade na dvoch zúfalých ľudí,
ktorí plakali a ťažko sa vyrovnávali s tým čo pred par hodinami
zažili. Keď som prišiel, otec už doma nebol. Už ho pohrebná služba
previezla na patológiu a aj keď som mal silnú potrebu ho vidieť a aspoň
sa ho naposledy dotknúť, nebol som v ten deň úspešný. Bola nedeľa
a na patológii nebolo okrem jedného zriadenca čo ignoroval moje
vyzváňanie na dvere zrejme nikto...

Moje vnútorné "tápanie" a paniku, že už nestihnem "dokončiť" svoj vzťah
k otcovi - však zmenili nasledujúce udalosti:

Brat ma jednu kamarátku, čo má už odmalička dar, že vidí a cíti "veci" čo sme my ostatní zabudli vidieť a cítiť. Keď to mám napísať tak "brakovo" tak má "kontakt s druhým, iným(i) svetom(i). Po tom, čo sa stalo, jej volal a prosil ju o to či sa nevie „pozrieť“ čo je s otcom. Brat si stále vyčítal to, že mu nedokázal pomôcť...

O chvíľu volala bratovi späť a povedala nasledovné : "Tvoj otec sa
odmieta pozrieť hore...stále sedí vo svojom obľúbenom kresle a veľmi ho
trápi jedna vec - myslí si že ho jeho deti nemali radi a že on im
nedával lásku tak ako mal"...keď sa brat opýtal ako mu môžeme pomôcť,
povedala, že ho musíme mať naozaj radi- musíme v sebe nájsť tú ozajstnú
srdečnú lásku, čo sme prehliadali...

Podotýkam, že tá bratova kamarátka o našej rodine nič nevie a brat jej
nikdy o nás nehovoril...

Po tom ako som sa dozvedel, čo "videla" bratova kamarátka, som
cítil doslova fyzickú ťažobu z toho, že to čo mohlo byť za otcovho
života tak ľahké - vyjadriť mu svoju lásku k nemu - sa teraz stalo
niečím neskutočne ťažkým...veď tu už fyzicky nie je...ako to mám urobiť?..v tej bolesti čo som cítil boli tieto myšlienky jediné čo som mal v hlave...

Prišiel večer a ja som si šiel ľahnúť. Na chvíľu som zaspal...okolo
polnoci som sa zobudil a ...zlatavá žiara všade okolo mňa...Dve svetelné žiarivé bytosti pri mne. Ťažko sa to opisuje, ale ono, to svetlo, ma tíšilo a vyvolávalo vo mne pocity malého dieťaťa, ktoré sa blažene túli v náručí matky...A po tom skľudnení som „uvidel“ otca...cítil som ho, že je pri mne a "hovorí" : „Miloval som Vás oboch, teba aj Jura...moje srdce som rozdelil na polovice - jednu dávam Tebe a druhu Jurovi...“

Zobudil som sa o 6:00 a bez rozmýšľania sa obliekol a išiel k mame a
bratovi...niečo mi hovorilo, že tam musím čo najskôr isť a to čo som
cítil ja v noci, musím odovzdať bratovi. Prišiel som k nim a
pýtal sa brata akú mal noc. Skoro nespal a nič podobne ako mne mu
neprišlo...Vtedy sa stalo to, že som k nemu prišiel a objal ho. Vieš,
deň predtým sme nič také s bratom neurobili, neplakali sme si na
ramenách ani nič podobné...Teraz som to urobil ale cítil som, že to
nerobím ja, ale otec...cítil som sa ako "médium" ako telo, do ktorého sa
dostal môj otec a objíma cezo mňa svoje staršie dieťa...Brat strašne
plakal a cítil to isté čo ja...Cez moje ústa som hovoril otcove slová o
tom, že nám dáva svoje srdce...Bol to neskutočne silný zážitok...a keď
to skončilo- cítil som ako sa bratovi uľavilo. Cítil som, že to jeho
trápenie sa, je oveľa menšie a že z neho v tej chvíli spadla veľká ťarcha...

Pár minút na to prišla bratovi SMS od tej kamarátky - písala v nej, že
je prekvapená ako rýchlo a bravúrne sme "to" zvládli -gratulovala
nám, že otec sa už pozrel "hore", že si pre neho prišiel jeho otec...Čo
mu však ešte ostáva ako nedopovedané- je vzťah s jeho ženou, čiže mojou
mamou...

Ostatné dni sa niesli v znamení priprav pohrebu. Otec ešte
pracoval, celý život robil úradnícku robotu..a za tie roky toho urobil veľmi veľa a tým, že bol veľmi priateľský, mal veľa priateľov...To pre nás znamenalo , a cítili sme to ako povinnosť, oznámiť to tým ľuďom...Popritom sme začali organizovať veci okolo príchodu jeho rodiny..jeho brata, sestry a ďalších ľudí, ktorí sú zďaleka. Možno sa to zdá ako komplikácia, ale všetko išlo úplne hladko. Ako najlepšie sa nám zdalo riešenie - zohnať
autobus pre 30ludi a spoločne sa od bytovky mojich rodičov presúvať do
krematória...Spomenul som si, že otcov spolužiak "veľké zviera v nemenovanom podniku“, s ním bol v častom pracovnom kontakte - stačilo mi len zavolať - ani som nestihol dotyčnému povedať, že si autobus chcem normálne objednať a zaplatiť - prerušil ma a chcel vedieť len kedy a kde ho má pristaviť...No skrátka všetko išlo bez najmenšieho zádrhelu...

Ja som po tom "zážitku" v prvú noc mal ďalšie dni "zvláštne sny". Neboli
to klasické zmätočné sny aké sa bežne snívajú. Boli to akoby vízie toho
čo sa bude ďalšie dni diať...Súviselo to so samotným pohrebom...Mal som
dilemu, keď som nevedel či sa zvládnem na pohrebe rozlúčiť s otcom tak,
že budem pred ľuďmi hovoriť...alebo či to má urobiť brat...

V jednom sne mi bola daná odpoveď..a ja som vedel, že na pohrebe bude
hovoriť Juro..a bude to pevná a rozhodná reč...Ťažko tomu síce bolo
uveriť, lebo tie dni pred pohrebom nič nenaznačovalo, že by brácho
dokázal v sebe nájsť takú silu, ale stalo sa presne tak...O tých snoch
som samozrejme hovoril aj mame a bratovi. Pomáhalo im to...

V „poslednom sne" sa mi splnilo to, čo sme nestihli za otcovho života.
Stretli sme sa - chytil som mu dlaňami hlavu- uhýbal pohľadom, ale ja som
mu to nedovolil a potom jeho "odpor" povolil- pozreli sme sa navzájom do
očí..tiekli mu slzy...objali sme sa a silne vrúcne tak chvíľu ostali...

V krematóriu sa mi podarilo vybaviť to, že mi dovolili sa naposledy
dotknúť jeho tela...normálne Ti to nedovolia...v "rozluckovej
miestnosti" je okolo zosnulého sklo, číže kontakt nie je možný...Dotkol
som sa ho až v obradnej miestnosti, keď tam ešte neboli ľudia a ja som s
personálom krematória kontroloval kvetinovú výzdobu. Vtedy dvaja
zriadenci nadvihli veko truhly a ja som sa ho mohol naposledy dotknúť...

Na pohrebe bolo veľa veľa ľudí....celý scenár sa nám podaril tak ako sme
chceli ...obrad mal kresťanskú časť, ktorá nijako neohúrila, nech mi
ten farár odpusti, ale jeho "žvásty" boli fakt o ničom...V občianskej
rozlúčke mal veľmi pekný prihovor jeho dlhoročný kolega...a potom
prišiel na rad brat...Bol silný a to čo hovoril bola oslava života..bola
to vďaka syna svojmu otcovi...bolo to niečo, s čím - dovolím si tvrdiť,
sa ľudia čo tam stáli a sedeli ešte nestretli...Nedokážem Ti to reprodukovať, lebo sám som bol v stave, keď som "len cítil" čo hovorí.

Dohovoril a truhla začala pomaly klesať dole...Keď nám potom ľudia kondolovali, bolo
na nich vidieť, že odchádzajú tým všetkým "zvláštne zasiahnutí". Pre mňa
neznámi ľudia hovorili, že im bolo cťou zúčastniť sa takého pohrebu...môj
švagor, ktorý je emočne veľmi uzavretá osoba sa mi po pohrebe priznal,
že pri bratových slovách mu tiekli slzy a že nebol sám, tie slzy tiekli
všetkým okolo...ale neboli to slzy z ľútosti nad zosnulým - boli to
očisťujúce slzy, ktoré v každom z tých ľudí aspoň na chvíľku prebudili
to, čo je v nich ukryté pod hrubými nánosmi prachu...na chvíľku sa nad
sebou zamysleli a snáď aj uvideli - o čom je život...

to je "v skratke" asi to najpodstatnejšie čo som tie dni zažíval...